ŽIVOT JE JEDINEČNÝ (hoci mnohí prežívame podobné príbehy). Ukážka z príbehu "Splnený sen"

Moji milí!

Dnes Vám ponúkam ukážku, ktorá je mojou spomienkou na miesta, ktoré som si zamilovala počas mojej stáže v Moskve. Prajem Vám pohodové čítanie v tento sviatočný deň! :)

Z dojímavých spomienok ma vytrhne zvuk otvárajúcich sa dverí.

„Ahoj, babka! Už som sa vyspala!“ počujem Eliškin hlas a vidím, ako cupitá bosými nožičkami po obývačkovej dlažbe smerom ku mne. Ani ona nemá rada papuče. Celá ja! Síce hovorí, že sa vyspala, ale karpinky v zlepených očkách, ktoré si pretiera malými ručičkami, a rozstrapatené vlásky svedčia o tom, že jej prvé kroky by mali viesť do kúpeľne, nie ku mne do obývačky. Lenže ona sa uvelebí vedľa mňa na mäkučkom gauči a zvedavo sa nakláňa nad album s fotkami. Už-už mi ho chce vziať z rúk.

„Dobré ránko, miláčik! Poď, pôjdeme sa najprv umyť! Ani ja som to ešte nestihla, pretože som ťa nechcela zobudiť. Čakala som na teba.“ hovorím a žmurkám na ňu.

„Veď len pozri, ako obidve vyzeráme. Neumyté, neučesané, ako divé Báry! Ešteže tu nie je dedko. Určite by sa nás naplašil!“

„Tak dobre, babka!“ zadíva sa na mňa a bez odvrávania sa dvíha z gauča. Že by som naozaj aj ja vyzerala ako divá Bára?!

Po rannej hygiene Eliška sedí na gauči skôr, než ja. Nechala som ju umyť sa prvú, a preto ma predbehla a nesmierne sa teší, že nie ja, ale ona drží v rukách môj album s fotkami z Moskvy. Vyškiera sa na mňa a hovorí:

„Pozri, babka, ako pekne som to vymyslela! Ja ti budem ukazovať fotky a ty mi budeš rozprávať, čo to je a čo si tam zažila. Dobre?“

„Je to určite skvelý nápad, ale nedáme si najprv raňajky? Ja som už celkom vyhladla. Mala som len čajík.“

„Ja ešte nie som hladná, babka. Vieš, ja neraňajkujem hneď, len čo sa zobudím. Maminka ma nechá najskôr sa prebrať. Ale čajík mi môžeš urobiť, ten si dám.“

„Môže byť harmančekový?“

„Myslíš kamilkový?“ Tento zvyk má Eliška po svojom dedkovi Patrikovi. Aj on vždy povie to isté, čo ja, len inými slovami.

„Áno, myslím kamilkový.“

„Môže byť, kamilkový je tiež môj obľúbený. Ešte mám rada mätový. Ale to predsa vieš. Často mi ho robíš. Nezabudni mi priniesť k tomu čajíku aj cukor, alebo medík, prosím ťa, babka. A nezabudni, že ja si chcem môj čajík osladiť sama.“

„Nezabudnem!“

„Kým sa vrátiš späť z kuchyne, ja si zatiaľ vyberiem tú najkrajšiu fotku, ktorá sa mi bude najviac páčiť.

Dohodnuté?“

„Dohodnuté!“

O chvíľku som naspäť a len čo sa usadím vedľa Elišky, splní si svoje rutinné záležitosti ohľadne čajíka a dvoch lyžičiek medíka.

Keďže ju dobre poznám, spravila som jej čaj do veľkej šálky, aby ho nemala presladený. Vzápätí mi Eliška ukazuje tú najkrajšiu fotku, akú len mohla vybrať. Ani ja by som to neurobila lepšie! Obe sa pozeráme na Chrám Vasilija Blaženého.

„Stavme sa, že uhádnem, čo sa ti na tej fotke páči najviac!“ tak trošku provokujem svoju päťročnú vnučku.

„Ale babka, veď to by uhádol aj môj malý, dvojročný Maťko! Jasné, že tie vežičky! Sú také krásne, farebné a každá je úplne iná. Aha, táto zeleno-červená vyzerá ako kopček točenej zmrzliny! Moje obľúbené príchute: jahodová a jabĺčková!“

Musím sa priznať, že takto som sa na najslávnejšie moskovské kupole v tvare cibúľ nikdy nepozerala. Vždy sa mi v predstavách vynáral neobyčajne nádherný, hoci rozlohou neveľký, pestrofarebný chrám, ktorý vyzerá, akoby ho kúzelník mávnutím čarovného prútika premiestnil z rozprávky priamo na koniec Červeného námestia.

„Babka, v tom paláci určite žije princezná. Zatvorila ju tam zlá čarodejnica a pozri, tento princ s mečom ju musí vyslobodiť.“ pustí Eliška uzdu svojej fantázii. Je mi jasné, že má napozeraných kopec rozprávok. Viem, že miluje Ľadové kráľovstvo. Elza a Anna sú jej najobľúbenejšie hrdinky. Keby videla Chrám Vasilija Blaženého, keď jeho vežičky skrývajú svoju krásu pod mäkkou, snehovou perinkou, iste by bola presvedčená, že toto je ten skutočný, ľadový palác. Už by jej tu chýbal len Olaf. A Dado!

„Nuž, Eliška moja, nie si ďaleko od pravdy. Toto je pamätník na počesť Minina a Požarského. Tí dvaja slávni muži bojovali proti Poliakom a oslobodili od nich Rusko. Takže by určite oslobodili aj tú tvoju uväznenú princeznú. Vidíš, kľačia priamo pred vchodom do chrámu.“

„A keď ju vyslobodia, tak si ju ten princ vezme za ženu. Tak, ako si ja vezmem za muža svojho Dada.“

„Ale Eliška, veď Dado ťa neľúbi. To len ty chceš byť jeho ženou.“

„Tak to si teda na omyle, babka! Už ma ľúbi. A vieš, čo sa stalo minule u neho doma na oslave? Bozkávali sme sa za kríkmi!“ hovorí trošku sekane, nahnevaným tónom. Hnevá sa na mňa. To som chcela.

„Tak to je vážne!“ snažím sa, ale len ťažko skrývam smiech.

„Nesmej sa, babka! Dohodli sme sa, že budeme mať svadbu! Aha, presne takúto! Len sa pozri na túto fotku. Vidíš, je tam krásna nevesta. A kráča spolu so ženíchom po tých kockách. No, neviem, či sa jej v tých vysokých podpätkoch ide dobre. Tá dlažba nevyzerá bohvieako.“ skonštatuje ako veci znalá. Veľmi rada sa premáva pred zrkadlom v mojich topánkach na vysokých podpätkoch, takže vie, ako ťažko sa v nich chodí po rovnej, hladkej dlažbe v našom dome, nieto ešte po hrboľatých kockách!

„Máš pravdu, Eliška, na Červenom námestí môžeš často uvidieť svadbu. A po tých dlažobných kockách sa naozaj nechodí veľmi dobre, ale sú pevné a kľudne po nich môžu jazdiť aj tanky.“

„To nemyslíš vážne, babka! Čo by na takom krásnom námestí robili tanky?“

„Možno tomu neuveríš, ale každý rok, presne 9. mája, keď si svet pripomína koniec druhej svetovej vojny a víťazstvo nad fašizmom, pred týmto červeným múrom a pred tou vysokou vežou s hodinami je postavená veľká tribúna. Na nej stojí ruský prezident a všetci dôležití ľudia Ruska. A vieš, čo tam robia? Pozerajú slávnostnú prehliadku ozbrojených síl. Presne po tomto Červenom námestí od tejto vysokej, dlhej budovy, ktorá sa volá obchodný dom GUM, až po túto peknú bordovú budovu s bielymi strieškami, to je Historické múzeum, pochodujú vojaci v uniformách, prechádzajú tanky, jazdí ozbrojená technika. A nad hlavami im preletujú aj stíhačky!“

„To vážne?! Naozajské?“ nemôže Eliška uveriť mojim slovám. „A takú fotku nemáme?“

„Nie, takú fotku nemáme, pretože som bola v Moskve od augusta do konca januára. Ale určite v tomto albume nájdeš veľmi špeciálnu fotku s vojakmi. Aha, pozri, tu je. Čo na nej vidíš?“

„Vidím vojakov, ktorí sú oblečení v peknej uniforme, na hlave majú vojenskú čiapku so šiltom, na rukách majú biele rukavičky a na nohách majú obuté vysoké čierne čižmy. Len neviem, prečo majú jednu nohu na zemi a druhú majú vystretú pred sebou.“

„Pretože pochodujú. A pozri, čo držia v rukách?“

„Pušku a na jej konci je niečo dlhé a ostré. Čo to je, babka?“

„To je bodák. A keď sa lepšie pozrieš, uvidíš, že tú pušku držia len jednou rukou a tá zbraň je vztýčená smerom dohora. Slávnostne pochodujú pred múrom z červených tehál. Je to špeciálna ceremónia, ktorá sa volá výmena stráží. Vidíš, idú smerom k tej veľkej hviezde. Pozri, horí v nej oheň večnej slávy na pamiatku všetkým, ktorí zomreli počas druhej svetovej vojny. Títo pochodujúci vojaci idú vymeniť tých, ktorí strážili pri Pamätníku neznámeho vojaka doteraz. Vidíš, koľko ľudí sa na výmenu stráží pozerá? Stále je tam plno!“

„Áno, vidím. A čo je za tým vysokým, červeným múrom? “

„Kremeľ. V Kremli býva ruský prezident. Má tam svoje oficiálne sídlo. Keď je prezident doma, nad Kremľom veje ruská zástava. Chodia tam za ním návštevy, stretáva sa s rôznymi dôležitými ľuďmi nielen z Ruska, ale aj z iných krajín. Z celého sveta.“

„A pozri, babka, na tejto fotke máš ten múr aj s vežami. Aké sú pekné! A koľko ich je!“

„Kremeľský múr je postavený z červených tehál. A vieš, aký je dlhý? Vyše dva kilometre. Zdobí ho 20 vysokých veží a štyri z nich slúžia ako vstupné brány. Je v nich otvor a turisti môžu cez ne vojsť na kremeľské nádvorie. Najslávnejšia a najznámejšia veža, ktorú všetci poznajú, pretože je odfotená asi na všetkých pohľadniciach, je Spašská veža. Aha, pozri, je to táto, s veľkými hodinami, ktoré sa volajú orloj. Odbíjajú čas a pekne hrajú. Spašskú vežu si videla na Červenom námestí. A toto je najvyššia zo všetkých veží. Volá sa Trojická veža. Meria až 80 metrov! Pozri, aká je vysoká, ani som ju neodfotila celú! Používa sa ako hlavný vchod do areálu Kremľa. Cez ňu sa dostaneme ku Zbrojnici, kde si turisti môžu popozerať zbierku historických zbraní, kočov, zlata, striebra a drahokamov. Sú tam vystavené aj cárske a kniežacie korunovačné klenoty. Koruny, žezlá, prstene, diamantové náhrdelníky, náramky, ale aj drahé kamene!“

„Tak to by bolo niečo pre mňa, babka! Všetko by som si dala na seba, všetky tie šperky by som si vyskúšala! Prechádzala by som sa tam ako princezná!“ hovorí Eliška nadšene a v očiach jej svietia iskierky záujmu a vzrušenia. Až mi je ľúto, že ju musím sklamať.

„Nie, zlatko, bohužiaľ by si si nič nemohla vyskúšať, pretože sa všetko nachádza za sklom a toho, čo nie je chránené sklom, sa nesmú návštevníci dotýkať. Vieš si predstaviť, ako by tie prekrásne, vzácne starodávne veci vyzerali, keby ich každý chytal? O chvíľku by z nich nezostalo nič!“

„To máš asi pravdu, babka. Ale potom by ma nebavilo len sa tak prechádzať okolo tých krásnych vecí!“ hovorí moja vnučka úprimne, a preto s neskrývaným sklamaním. Ale našťastie, pokračuje listovať v albume a narazí na niečo, čo ju zaujme hneď na prvý pohľad.

„Wow! A toto je čo?“

„Myslíš to delo? To je Car-puška. Puška je po rusky delo. Pozri, aká obrovská guľa je pri ňom. To delo je hrozne ťažké, váži až 40 ton a hovorí sa, že sa z neho strieľalo len jeden raz. Vieš si predstaviť, koľko vojakov by muselo prísť, aby zodvihli tú guľu a dostali ju do hlavne dela?“

„Strašne veľa! Možno aj sto. A pozri, babka, aký obrovský zvon je na tejto fotke! A prečo je rozbitý?“

„Ten zvon sa volá Car-kolokol. Zvon sa po rusky povie kolokol. Je to najväčší zvon na svete. Váži až 200 ton. Pri jeho odlievaní zachvátil Kremeľ požiar. Zvon bol vtedy ešte stále v odlievacej jame z piesku. Museli ho polievať vodou, aby ho zachránili a neroztavil sa od horúčavy z ohňa. A keď na ten horúci kov naliali studenú vodu, vtedy praskol a oddelil sa z neho tento veľký úlomok, pri ktorom sa turisti veľmi radi fotia a tvária sa, že ho chcú zodvihnúť zo zeme.“

„Takže ten zvon nikdy nezvonil?“

„Nie, nikdy. Ale keď si všimneš tú vysokánsku bielu stavbu za ním, to je Zvonica Ivana Veľkého. Najvyššia, štíhla veža so zlatou vežičkou na vrchole meria 81 metrov a je v nej zavesený obrovský zvon. A v tých ďalších oblúkových okienkach si všimni ďalšie zvony. Je ich spolu až 21.“

„A tie zvonia?“

„Áno, tie naozaj zvonia. Ale nie každý deň, len pri slávnostných príležitostiach.“

„Babka! A pozri sem! Toto je aká nádherná fotka! Štyri krásne, čierne kone, ktoré sa kúpu vo fontáne! To je čo?“

„To je Manéžne námestie a za tými sochami koní môžeš vidieť peknú, žltú budovu s bielymi stĺpmi. To je Manéž. Voľakedy slúžila ako jazdiareň. Dnes je tam výstavná sieň.“

„To muselo byť voľakedy krásne, keď sa vo vnútri takej veľkej jazdiarne preháňali na koňoch jazdci! Veď predsa vieš, babka, že aj ja chcem byť jaskyňa!“

„Jaskyňa?“

„Áno, aj ja chcem jazdiť na koňoch. Presne tak, ako naša Lenka.“

„Aha, tak teraz už rozumiem. Chceš byť jazdkyňa. Ako Lenka.“

„A vieš, čo ešte chcem, babka? Ísť s tebou do Moskvy! Chcem si všetky tie krásne miesta pozrieť. Moskva sa mi veľmi, veľmi páči!“

„To som rada, Eliška. Určite tam spolu pôjdeme. Som si tým istá.“

Ďakujem, že ste príbeh dočítali do konca. Ak sa Vám páčil, alebo by ste sa chceli na niečo spýtať, nech sa páči, nechajte mi svoj komentár. Budem veľmi rada. :)

Ak sa chcete dozvedieť o mojich knižkách viac, prečítať si Recenzie, alebo si objednať tlačenú verziu, prejdite na: judita.kikaranc.sk

Objednať si e-knihy môžete na: martinus.sk     alebo    martinus.cz