Keď láska bolí... rada by som Vám priblížila, o čom je moja prvá kniha
Hoci príbeh Júlie je fiktívny a
hlavných hrdinov by ste márne hľadali v mojom okolí, som si istá, že niekde
žijú. Pretože sú to obyčajní ľudia so svojimi radosťami aj trápeniami,
nečakanými zápletkami a rozuzleniami. To, čo však oku pozorného čitateľa určite
neunikne, sú niektoré autobiografické črty hlavnej hrdinky. Ja nie som ona, ale
ona sa na mňa v mnohom podobá. Aby som vám priblížila, o čom je Júliin, Norov a
Alexov príbeh, dovolím si použiť Anotáciu ku knihe. Napísali ju Michelle a
Kamila:
„Keď láska bolí“
je kniha, ktorá sa číta sama. Pútavý príbeh obyčajnej neobyčajnej ženy. Pohľad
na lásku, ktorá nás môže prekvapiť v ktoromkoľvek veku.
Myslíte si, že vám
sa to nemôže stať? Že niekoľko krížikov určujúcich váš vek je dostatočnou
istotou, že ste prežili „všetko“, že pocit motýlikov v bruchu, alebo
roztrasených kolien je už dávno za vami? Verte, že to tak nemusí byť, že láska
vás môže prekvapiť kedykoľvek a kdekoľvek, v akomkoľvek veku.
Júlia, hlavná
hrdinka tohto príbehu, stojí pred dilemou: bojovať o záchranu manželstva, alebo
začať nový život?
Život nám pripraví
mnoho prekvapení a situácií, s ktorými sa musíme vysporiadať, no nie vždy je
rozhodnutie len na nás...
Takže moja kniha je o láske, túžbe,
vernosti, snoch a realite. Júlia rozpráva svoj príbeh, ktorý je plný veselých
aj smutných dialógov, rozhovorov so svojimi rodičmi, či deťmi:
Keď nás moja
mamina vidí všetkých spolu, hovorí, že prežívam druhú pubertu. A ja jej
oponujem slovami, že to nemôže byť druhá puberta, keďže som asi prvú nemala.
Aspoň si na žiadnu nepamätám!
Minule mi
povedala, že som nejako omladla a opeknela.
„Áno? A na koľko
vyzerám?“ pýtam sa, aby som zistila, ako na tom som. V jej očiach...
„Na tridsaťpäť!“
„Vieš, že máš
pravdu? Presne na toľko sa cítim!“ A všetci, moji rodičia, aj moje deti, sa
svorne spolu smejeme.
„A vieš, mami, čo
je najlepšie?“
„Čo?“
„Že už to tak
zostane navždy! Stále budem mladšia a mladšia. Každým rokom budem mať menej a
menej.“
„A to ako?“
„Jednoducho! Tento
rok mám 47. A budúci rok budem mať 46. Do stovky!“ A zas sa chichoceme.
Nájdete v nej úprimné manželské
rozhovory:
„Tak načo si si ma
bral? Keď si ma neľúbil?“
„Ľúbil som ťa.
Veľmi.“
„Ako si ma mohol
ľúbiť, keď si v kútiku svojho srdca stále nosil niekoho iného?!“
„Neviem, ako je to
možné, ale veľmi som ťa ľúbil. A stále som ľúbil aj ju.“
„Veď to je choré!“
„Áno, asi je, ale
je to pravda.“
Sú tam úvahy o rebríčku hodnôt, či
boji medzi srdcom a rozumom, ktorými hlavná protagonistka dovolí čitateľovi
nazrieť hlboko do svojej duše:
Je to zvláštny
pocit. Aj napriek tomu, že môj mozog zatiaľ ešte funguje a rozum mi hovorí, že
by som sa mala zorientovať a správať sa primerane svojmu veku, moje srdce sa
zbláznilo.
Potrebuje niekoho, kto by zlepil tých milión rozbitých kúskov dokopy. Kto by vniesol do chaosu poriadok a dal zas môjmu životu nádej a zmysel. A môjmu ubolenému, polámanému srdcu je úplne jedno, či ten niekto má tridsaťtri alebo sto! Ono len túži po niekom, kto by ho zas rozbúchal. Po niekom, kto je úprimný, láskavý a chápavý. Na koho sa dá vždy spoľahnúť. Kto vie, čo povedať, keď je celý svet hore nohami. Keď nič, ale vôbec nič, nefunguje tak, ako by malo.
Len rozum rieši,
že dvadsať rokov sa nedá preklenúť, že ani plastický chirurg nerobí zázraky, že
mu predsa nemôžem zničiť život a pripraviť ho o možnosť mať krásnu, mladú ženu
a deti...
Srdcu je to fuk!
Kniha je napísaná vo forme prózy,
ale na konci nájdete aj poéziu. Nečakané písanie básní má Júlii pomôcť
vysporiadať sa s realitou:
Presne mesiac po
tom, ako mi Alex oznámil pravdu, ktorá tak bolela, som začala písať básne.
Neplánovane. V noci som sa zobudila a mala som v hlave verše. Alebo som ráno
vstala, začala som raňajkovať a v polovici som prestala, pretože som si bežala zapísať,
čo som cítila. Odohrávalo sa to v mojej hlave každý deň.
Viem, že umelecká
hodnota tých básní bola nulová, ale vyjadrovali moje pocity. Boli mojím
rozhovorom s ním. Hoci som rozprávala len ja. Pretože on stále mlčal...
Komentáre
Zverejnenie komentára