ŽIVOT JE JEDINEČNÝ

Moji milí čitatelia,

Čas tak rýchlo letí, keď sme aktívni. A ja tento rok ani nestíham vnímať, že jar, kedy vyšla moja prvá knižka "Keď láska bolí...", vystriedalo rýchle leto a nastúpila krásna, farebná jeseň, ktorá mi priniesla do života ďalšiu radosť. 12. októbra som v rukách držala svoje druhé literárne dielko. A tak sa musím priznať, že tento rok som nesmierne šťastná, pretože v priebehu pár mesiacov uzreli svetlo sveta  moje dve knižky. Prvú som Vám už predstavila, a tak nastal okamih, aby som Vás zoznámila s tou druhou. Nazvala som ju "Život je jedinečný (hoci mnohí prežívame podobné príbehy)" a veľmi si želám, aby Vás pobavila, rozosmiala, možno aj trošku rozplakala a aby ste sa pri čítaní ponorili do svojich vlastných spomienok a znovu prežili príbehy z Vášho jedinečného života.

Rozhodla som sa, že postupne uverejním ukážky príbehov, do ktorých som vložila svoje srdce a tajne dúfam, že ho pri čítaní nájdete. 

Keď sa zahľadíte na obálku mojej druhej knihy, uvidíte tam môj dub. A možno aj mňa. Ktovie? Nech sa páči, pozývam Vás s babkou Peťkou a jej päťročnou vnučkou Eliškou na prechádzku :)

Dnes sme sa vybrali s Eliškou na prechádzku. Hoci už jeseň klope na dvere, ešte stále je celkom pekné počasie. Slniečko je síce už trošku zubaté a sem-tam sa s obláčikmi hrá na schovávačku, ale aspoň nie je neznesiteľne teplo. Kým neprší, alebo nefúka vietor, nič nám nebráni navštíviť môj dub. Chcem jej ho ukázať. Často o ňom rozprávam, už vie, ako vyzerá ten strom, ktorý chodím objímať, ale ešte nikdy ho nevidela. Naša Eliška je veľmi zvedavé stvorenie. Stále sa vypytuje, či som tam bola a čím ďalej, tým častejšie mi vyčíta, že som ju nevzala so sebou. A tak som sa rozhodla, že ich zoznámim. Nech aj ona uvidí tú krásu!

Môj dub stojí osamelo, ako solitér, na úplnom vrchu kopca a hľadí do peknej doliny. Má prehľad o všetkých okolitých dedinkách, vie, čo sa deje vo viniciach a na poliach, kde sa skrýva aká zver. Pozerá sa na všetky štyri svetové strany. Je vysokánsky, a tak sa ani on nedokáže ukryť pred zvedavými pohľadmi okoloidúcich. Jeho hrubý, tmavohnedý kmeň by sa nikdy do môjho náručia nezmestil, a preto sa kúsok nad zemou rozdvojuje, aby mi dal šancu objímať ho. Vráskavá kôra ukrýva v sebe zázračnú energiu, ktorá prechádza pri vzájomnom dotyku hlboko do môjho srdca a napĺňa ma radosťou. Keď zdvihnem zrak, točí sa mi hlava pri pohľade na obrovskú korunu plnú vtáčikov. Ich štebotanie a spev sa ozývajú široko-ďaleko. Môj dub má dlhé, štíhle, ale silné konáre, a hoci niektoré už neodolali náporu vetra, alebo sa polámali pod ťarchou snehu a zostali z nich len úlomky, nič to neuberá z jeho krásy. Na stovkách vetvičiek rastú zúbkaté listy, ktoré sú na jar bledunko zelené a chvíľku im trvá, kým sa vyslobodia zo zovretia púčikových šupín, ale len čo ich pohladia teplé slnečné lúče, listy dorastú a stmavnú a môj dub sa prezlečie do poľovníckej zelenej. Myslím si, že je to veľmi pekné obdobie jeho života, pretože je silný a srší energiou. Hoci mne sa páči v každom ročnom období. A ktovie, možno dnes sa predvedie Eliške v rôznofarebnom šate od zelenej, cez žltú až po odtiene hnedej. Aj keď si určite ešte Eliška nenazbiera kytičku opadaných listov! Je priskoro. Ešte sa lístky držia svojich vetvičiek a nemajú chuť naháňať sa s vetrom. Vedia, že keď sa ich vetríček nabaží, skončia pohodené niekde v tráve. A na takú zábavku ešte majú čas...





 

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

KTO SOM? WHO AM I?

Zrejme neexistuje veľa ľudí, ktorí môžu o sebe povedať, že majú slávneho menovca. Patrím k tým vyvoleným. Meno som dostala po maďarskej speváčke. Narodila som sa práve v čase, keď Judit Szücs začínala svoju slávnu kariéru. Mojej mamine sa veľmi páčila! A keďže rovnaké priezvisko, aké mala ona, mi zabezpečil môj ocino, meno mám po nej! Volám sa Judita, za slobodna Szücsová.  A ktovie, či to meno bolo dôvodom, prečo som od svojich piatich rokov túžila len po dvoch povolaniach. Chcela som byť alebo speváčkou, alebo učiteľkou. Pamätám si, že som stále vyspevovala. Keď zatvorím oči, ešte aj dnes vidím dve scény zo svojho detstva.    V tej prvej sa malé, chudučké blonďavé dievčatko pletie pod nohami robotníkom, ktorí stavajú náš dom. Počujem, ako hovoria môjmu ocinovi:  „Prečo jej nekúpite mikrofón, keď tak rada vyspevuje? Nemuselo by sa jej to švihadlo pliesť pod nohami! Ešte sa tu na stavbe zabije!“ Všetci sa smejú, ale ja si z ich vtipkovania na moju adresu n...
Čítať ďalej

Keď láska bolí... rada by som Vám priblížila, o čom je moja prvá kniha

Hoci príbeh Júlie je fiktívny a hlavných hrdinov by ste márne hľadali v mojom okolí, som si istá, že niekde žijú. Pretože sú to obyčajní ľudia so svojimi radosťami aj trápeniami, nečakanými zápletkami a rozuzleniami. To, čo však oku pozorného čitateľa určite neunikne, sú niektoré autobiografické črty hlavnej hrdinky. Ja nie som ona, ale ona sa na mňa v mnohom podobá. Aby som vám priblížila, o čom je Júliin, Norov a Alexov príbeh, dovolím si použiť Anotáciu ku knihe. Napísali ju Michelle a Kamila: „Keď láska bolí“ je kniha, ktorá sa číta sama. Pútavý príbeh obyčajnej neobyčajnej ženy. Pohľad na lásku, ktorá nás môže prekvapiť v ktoromkoľvek veku. Myslíte si, že vám sa to nemôže stať? Že niekoľko krížikov určujúcich váš vek je dostatočnou istotou, že ste prežili „všetko“, že pocit motýlikov v bruchu, alebo roztrasených kolien je už dávno za vami? Verte, že to tak nemusí byť, že láska vás môže prekvapiť kedykoľvek a kdekoľvek, v akomkoľvek veku. Júlia, hlavná hrdinka tohto príbehu, ...
Čítať ďalej

Sme optimistky. Obidve. Aj Júlia, aj ja :) WE ARE OPTIMISTS. BOTH. JULIA, AS WELL AS ME :)

Obraz
     Vieme, že hoci sa snehové vločky na našich dlaniach roztopia, obloha nám poskytne novú nádielku radosti. Že tak, ako ustane dážď, keď napojí smädnú trávu, kvety, polia, uschnú aj slzy. Plač vyčistí naše oči a uľaví ubolenej duši.  Roztopené vločky, dážď a slzy sú nevyhnutnou súčasťou nášho života. Prinášajú nám poznanie, že všetko ťažké raz skončí, že vďaka náročným dňom si viac budeme vážiť všetko pekné, čo nám obyčajný život prinesie. Hoci nie každý deň máme ustlané na ružiach, pretože ruže so sebou nosia aj tŕne, ráno čo ráno vychádza Slnko, aby sme pocítili záplavu novej energie. A každý večer sa na oblohe objaví Mesiac, ktorý nám dopraje úľavu a spánok. Nezáleží na tom, či ich vidíme, alebo sa ukrývajú za oblakmi, či pod rúškom tmy. Sú tam. Aj Slnko, aj Mesiac. Kým žijeme, sú s nami. Náš život sa skladá z protikladov. A to je na ňom krásne.      Dnes je Veľkonočná nedeľa. Pre veriacich je to symbol radosti a nádeje. Prajem nám všetkým, bez ro...
Čítať ďalej