Judita Horvátová

 TANCOVANIE V DAŽDI Robíme, čo sa dá, ale náš život sa rozpadá. Je to len bordel a stres. Ona je v jeho srdci a ty si v mojej mysli. Hovorí, že cíti vinu. Jasné. Ale je to figu platné. Bolesť je to jediné, čo cítim ja. A tak stále tancujem v daždi z mojich sĺz. Mohol by si prísť a usmiať sa na mňa? Len na chvíľku ma utešiť? Bolesť je jediná odpoveď, ktorú počujem. A tak stále tancujem. V daždi. DANCING IN THE RAIN We do our best, but there is just the mess in our lives. She is in his heart and you are in my mind. He feels the guilt, but it´s worth just shit. The pain is my only feeling. I keep dancing in the rain of my tears. Will you come and give me your smile to comfort me for a while? The only response is the pain. I keep dancing.  In the rain.

SNEHOVÉ VLOČKY Zamračená, sivá obloha otvorila svoje brány a vrece plné snehových vločiek sa vysypalo na naše hlavy. Sneží... Tenká vrstva snehu prekryla všetok prach. Priniesla pokoj a úľavu od bolesti na dušiach. Tak, ako plynie čas, sivá obloha mení svoj pochmúrny, nudný šat. A čoskoro je svet oblečený do prekrásnych, snehobielych šiat. Vyzerá ako mladucha. Všetko navôkol je biele. Celý svet ani nedýcha a ľudia sú šťastní. Neskonale. Ľahký, jemný vánok prináša čerstvé pocity. Dá boľavým srdciam pocítiť úľavu, akú prináša len spánok. Cítiš sa, ako keby si sníval. Nevestinu tvár dlhý závoj skrýva. Zrkadlí sa na nej úsmev, aký len v čarovný okamih býva. Ženích snehové vločky rozfukuje, keď po svojej milej tajne pokukuje. Nevie sa dočkať, kedy ju roztancuje, pobozká a potom pomiluje. Biele, tancujúce snehové vločky sú šťastné ako nevestine družičky. Žiaria vo svetle pouličných lámp a lákajú pocestných: „Pridajte sa k nám!“ A tak im ponúkam svoju teplú dlaň. Len čo sa jej dotknú, zaplati...

Hoci príbeh Júlie je fiktívny a hlavných hrdinov by ste márne hľadali v mojom okolí, som si istá, že niekde žijú. Pretože sú to obyčajní ľudia so svojimi radosťami aj trápeniami, nečakanými zápletkami a rozuzleniami. To, čo však oku pozorného čitateľa určite neunikne, sú niektoré autobiografické črty hlavnej hrdinky. Ja nie som ona, ale ona sa na mňa v mnohom podobá. Aby som vám priblížila, o čom je Júliin, Norov a Alexov príbeh, dovolím si použiť Anotáciu ku knihe. Napísali ju Michelle a Kamila: „Keď láska bolí“ je kniha, ktorá sa číta sama. Pútavý príbeh obyčajnej neobyčajnej ženy. Pohľad na lásku, ktorá nás môže prekvapiť v ktoromkoľvek veku. Myslíte si, že vám sa to nemôže stať? Že niekoľko krížikov určujúcich váš vek je dostatočnou istotou, že ste prežili „všetko“, že pocit motýlikov v bruchu, alebo roztrasených kolien je už dávno za vami? Verte, že to tak nemusí byť, že láska vás môže prekvapiť kedykoľvek a kdekoľvek, v akomkoľvek veku. Júlia, hlavná hrdinka tohto príbehu, ...

Zrejme neexistuje veľa ľudí, ktorí môžu o sebe povedať, že majú slávneho menovca. Patrím k tým vyvoleným. Meno som dostala po maďarskej speváčke. Narodila som sa práve v čase, keď Judit Szücs začínala svoju slávnu kariéru. Mojej mamine sa veľmi páčila! A keďže rovnaké priezvisko, aké mala ona, mi zabezpečil môj ocino, meno mám po nej! Volám sa Judita, za slobodna Szücsová.  A ktovie, či to meno bolo dôvodom, prečo som od svojich piatich rokov túžila len po dvoch povolaniach. Chcela som byť alebo speváčkou, alebo učiteľkou. Pamätám si, že som stále vyspevovala. Keď zatvorím oči, ešte aj dnes vidím dve scény zo svojho detstva.    V tej prvej sa malé, chudučké blonďavé dievčatko pletie pod nohami robotníkom, ktorí stavajú náš dom. Počujem, ako hovoria môjmu ocinovi:  „Prečo jej nekúpite mikrofón, keď tak rada vyspevuje? Nemuselo by sa jej to švihadlo pliesť pod nohami! Ešte sa tu na stavbe zabije!“ Všetci sa smejú, ale ja si z ich vtipkovania na moju adresu n...